Zmieruje sa mi ťažko
V živote každého človeka, príde chvíľa, ktorá ho
zasiahne, či už v dobrom, alebo zlom. Dnes by som vám zrejme písala
o farebnej jeseni, ktorú mám neskutočne rada, no nedá sa mi, lebo som behom mesiaca prišla o dvoch blízkych
ľudí.
Zmieruje sa mi s tým
ťažko. Prepáčte teda, že moje riadky nebudú plné optimizmu, či sily. Cítim
smútok, ktorý sa nedá ani opísať. Tak, ako asi každý človek, ktorého takáto
strata postretne. Nezáleží na druhu hendikepu, bolesť cítime každý podobne.
Možno to dávame len inak najavo.
Najhoršia je strata človeka, ktorý je vám všetkým. Je
súčasťou vášho každodenného života a obohacuje vám ho už len tým, že je.
Zrazu to nie je pravda. Viac ho neuvidíte, nezapočujete jeho smiech,
neporozprávate sa s ním a neobjímete ho. Zostanú len spomienky,
fotky. Nosíte ho v srdci. Je to niečo, čo vám už síce nikto nikdy nevezme,
ale na to, aby to prestalo tak veľmi bolieť, potrebujete čas. Dúfam, že pomôže
aj mne.
Ja nikdy nezabudnem, že som vďaka nemu necítila hendikep.
Nemala som pocit, že sa niečo nedá. Ak pomáhal tak nenápadne, aby som si to ani
nevšimla. Nepočula som jedinú vážnu výčitku, voči tomu ako sa správam, ako
žijem. Cítila som lásku, rešpekt a úctu. Dúfam, že to bolo cítiť aj odo mňa.
Vždy keď mi bude ťažko, pozriem na nebo a s láskou
si na vás spomeniem.