Keď sa mi podarilo vydať moju prvotinu zbierku poviedok "Na ceste za pralinkami", oslovila ma redaktorka časopisu "Inak odarení" http://www.inakobdareni.sk/, či by som nechcela prispievať. Vznikla spolupráca, ktorá ma baví a veľa sa pri tom naučím. Raz mesačne teda nájdete na ich internetovom portály aj môj článok. Občas je múza silnejšia a napíšem viac, ako je možné uverejniť. Dnes som si povedala, že ich je škoda vyhodiť z domáceho archívu. O jeden z nich sa dnes s vami rada podelím. Možno smutný, ale písaní zo srdca.

Zmieruje sa mi ťažko

V živote každého človeka, príde chvíľa, ktorá ho zasiahne, či už v dobrom, alebo zlom. Dnes by som vám zrejme písala o farebnej jeseni, ktorú mám neskutočne rada, no nedá sa mi, lebo  som behom mesiaca prišla o dvoch blízkych ľudí.

 Zmieruje sa mi s tým ťažko. Prepáčte teda, že moje riadky nebudú plné optimizmu, či sily. Cítim smútok, ktorý sa nedá ani opísať. Tak, ako asi každý človek, ktorého takáto strata postretne. Nezáleží na druhu hendikepu, bolesť cítime každý podobne. Možno to dávame len  inak najavo.

Najhoršia je strata človeka, ktorý je vám všetkým. Je súčasťou vášho každodenného života a obohacuje vám ho už len tým, že je. Zrazu to nie je pravda. Viac ho neuvidíte, nezapočujete jeho smiech, neporozprávate sa s ním a neobjímete ho. Zostanú len spomienky, fotky. Nosíte ho v srdci. Je to niečo, čo vám už síce nikto nikdy nevezme, ale na to, aby to prestalo tak veľmi bolieť, potrebujete čas. Dúfam, že pomôže aj mne.

Ja nikdy nezabudnem, že som vďaka nemu necítila hendikep. Nemala som pocit, že sa niečo nedá. Ak pomáhal tak nenápadne, aby som si to ani nevšimla. Nepočula som jedinú vážnu výčitku, voči tomu ako sa správam, ako žijem. Cítila som lásku, rešpekt a úctu. Dúfam, že to bolo  cítiť aj odo mňa.

 

Vždy keď mi bude ťažko, pozriem na nebo a s láskou si na vás spomeniem.

Pevne dúfam, že tí, čo čítate tieto riadky, neprežívate nič podobné. Ak predsa áno, budeme si držať palce, aby sme to spolu zvládli. Pomocou rodiny a priateľov, ktorí pri nás stoja. 

Možno netreba

Chodím okolo teba slovami po špičkách,

aby som nezakopla, nepotkla sa v hmlách.

Napíšem vetu, či súhvezdie a čakám na teba.

Mlčíš a tak kráčam ďalej, možno netreba.

Chodím okolo teba slovami po špičkách,

no ty nevidíš moje rany na nohách.

Hovorím ti potichu a asi nikam,

dni cez ihlu stále si prevliekam.

Chodím okolo teba slovami po špičkách,

pomaly cítim tú únavu na viečkach.

Konečne počuješ, že som zrazu zmĺkla

Neskoro, noc ktorú sme mali stíchla.

Tri bodky

Tri bodky skoro na konci každej vety,

to som ja, alebo nebodaj práve ty?

Tri bodky skoro na konci každej vety,

to je dážď očí, či kvitnúce kvety?

Tri bodky nájdené v tvojich očiach,

To je mozoľ v zrobených dlaniach?

Tri bodky na tvojich smädných perách,

To je odchod v našich vŕzgajúcich dverách?

Tri bodky, ktoré mlčia tak veľmi nahlas.

Malé a čierne, vydaní sme im snáď napospas?

Tri bodky, ktoré dáva za vetou každý.

Tie, ktoré spájajú a rozdeľujú navždy.

Na pleciach

Na pleciach si nesiem slová,

krok po kroku, zas a znova.

Batoh mám už veru plný,

môj výstup horou nezdolaný.

Na pleciach si vláčim vety,

mám pocit, že do nemoty.

Slnko na mňa z výšky páli.

Moje sny sa tuším vzdali.