Možno netreba

Chodím okolo teba slovami po špičkách,

aby som nezakopla, nepotkla sa v hmlách.

Napíšem vetu, či súhvezdie a čakám na teba.

Mlčíš a tak kráčam ďalej, možno netreba.

Chodím okolo teba slovami po špičkách,

no ty nevidíš moje rany na nohách.

Hovorím ti potichu a asi nikam,

dni cez ihlu stále si prevliekam.

Chodím okolo teba slovami po špičkách,

pomaly cítim tú únavu na viečkach.

Konečne počuješ, že som zrazu zmĺkla

Neskoro, noc ktorú sme mali stíchla.

Tri bodky

Tri bodky skoro na konci každej vety,

to som ja, alebo nebodaj práve ty?

Tri bodky skoro na konci každej vety,

to je dážď očí, či kvitnúce kvety?

Tri bodky nájdené v tvojich očiach,

To je mozoľ v zrobených dlaniach?

Tri bodky na tvojich smädných perách,

To je odchod v našich vŕzgajúcich dverách?

Tri bodky, ktoré mlčia tak veľmi nahlas.

Malé a čierne, vydaní sme im snáď napospas?

Tri bodky, ktoré dáva za vetou každý.

Tie, ktoré spájajú a rozdeľujú navždy.

Na pleciach

Na pleciach si nesiem slová,

krok po kroku, zas a znova.

Batoh mám už veru plný,

môj výstup horou nezdolaný.

Na pleciach si vláčim vety,

mám pocit, že do nemoty.

Slnko na mňa z výšky páli.

Moje sny sa tuším vzdali.